Život je otázkou priorít...

Sme spolu tri mesiace. Je to skvelé, som s ním šťasntá. Aj keď to občas zaškrípe.

Práve posledné dni to bolo úplne skvelé. Teda v prípade keď sme spolu. Keď spolu nie sme, tak u mňa v hlave to škrípe. Viem, som vadná. Občas. Hlavne pred každomesačným ženským trápením..... Ale nie o tom som chcela.....

Ráno. V posteli. Romantická ranná chvílka (zas som nemohla spať).

Ticho.

Pozerám izbu. Znova dookola. Poznám ju. Je to moja izba. Teda, moja ako moja. Podnájom. Som tu už.... Koľko vlastne? 2 roky? nejak tak, asi dva roky. To je jedno. Tie autá vonku mi lezú na nervy.

Pozriem na neho. Nie, teraz na neho nechcem pozrerať. Ani neviem prečo. Zas sa voľačo odohráva v mojej hlave. Mysli na niečo iné. Som nevyspatá. Ako zvládnem zas dnešný deň? Mysli na niečo ešte inšie. Nejde to.

Mám ho vedľa seba, je to krásne, je to príjemné budiť sa vedľa neho. Mám to rada. Mám ho rada.

Nad niečim rozmýšľa. Spýtam sa nad čím? no keď mi zas povie čosi s prácou spoločné.....

Pozriem na neho, už na neho chcem pozerať. Mám rada, tie jeho malé vrásočky okolo očí. Hlavne keď sa usmeje.

Pozrie na mňa.

- Nechceš sa ku mne nasťahovať, keď dokončím rekonštrukciu bytu?

- ehm, hmm,uff, oné (upravujem si vlasy, dávam si ich za uši, ako vždy keď som v rozpakoch)

- Nemusíš odpovedať teraz. Len si to premysli. (pohotová reakcia, som za ňu vďačná)



Čo na to povedať? Určite že chcem, len som si nie istá, či nie je trochu priskoro. Alebo čo. Človeka spoznáš najlepšie spoločným bývaním, pravda veru.

Áno, snažím sa počúvať/načúvať iba svojim citom. A začínam si byť pomaly istá, že tak urobím, a risknem to :D